silkspectre

Sedím v lete v hlavnom meste, vonku v kaviarni, s objednanou kávou a kolou. Káva bola za dobrú cenu, ale cola predražená. No dobre. Prenájom v hlavnom meste, najmä v centre, je drahý. Beriem do úvahy, že je to v prvom rade kaviareň a nechcú z toho urobiť miesto, kde by vysedávali socky.
Bolo teplo a prechádzal okolo cigáň s hnusnými zubami, ktorý sa ma spýtal, či mám niečo v plechovke. Ja , že neviem – vyrušil ma totiž pri odpisovaní na e‑mail. Vzal moju plechovku, v ktorej ešte žblnkotala cola, a hodil si ju do vreca kde ich asi bolo 30. Nahnevalo ma to

Minule vo vlaku, keď už pomaly vystupujem,prišiel ku mne ďalší s vrecom plným fliaš a plechoviek. Spýtal sa, či nemám niečo. Moja odpoved bola nie.

Predvčerom, po dlhom dni – jednom z tých, keď odchádzam ráno za tmy a vraciam sa domov tiež za tmy – si pokladám fľašu s minerálkou na smetný kôš, ktorý mal hore popolník, a hľadám zapaľovač. Zrazu sa mi prihovorila žena vo veku asi päťdesiat rokov. V jednej ruke držala veľkú igelitku, v druhej kufor. Ukázala na minerálku a spýtala sa: „To je vaše?“ Odpovedám , že áno, a že v nej mám ešte dosť.

Až cestou autobusom mi napadlo,že bolo chybou nepovedať aj to, že aj keby bola prázdna, stále je moja. Tých pätnásť centov si predsa zaplatím v obchode pri nákupe. človek aby sa bál či ho nedopichajú za tých 15 centov. A nie, nie je mi ľúto tých, čo žobrú na staniciach….ak dokážu sa ponevierať 8 hodín na stanici dokážu tých 8 hodín byť aj v robote. Raz mi jeden spolucestujúci vravel že raz takto medzi nich prišiel, a povedal že zajtra potrebuje pokosiť trávnik a kto príde, dá mu 10e. Neprišiel nikto z nich.