silkspectre

Ignác vždy cítil nostalgiu za niečím, čo nikdy nezažil
Ignác stál opäť pred kúpeľňou… predbehol ho jeden z jeho spolubývajúcich. Zase tentokrát to bol Nikolas – s uterákom cez krk, sprchovým gélom 5v1 (okrem vlasov a tela by bol schopný s ním umyť aj riad a auto) a výrazom „nikto iný neexistuje a ja sa chystám na domáci wellness.“
Bez slova vošiel dnu a zamkol. Z kúpeľne sa o chvíľu začali valiť výpary, Ignác si pomyslel že možno sa len Nikolasovi cnie za peklom z ktorého musí pochádzať.Usadil sa na taburetku lebo gauč bol opäť obsadený. Div, že neskolaboval pod tou ťarchou krabíc od pizze, ponožiek a spolubývajúceho Antona, ktorý sa včera poriadne ožral a odvtedy sa nepohol ani o milimeter.
Anton ležal dolu tvárou, s jednou rukou zavesenou mimo gauča a nohavicami, ktoré už neplnili žiadnu spoločenskú funkciu.

Do ruky vzal telefón a zapol prednú kameru. V odraze displeja si prezeral svoje vrásky a vlasy, ktoré boli opäť redšie ako minulý mesiac. Prstami si prešiel vlasmi a v duchu si povedal: Stále ich je dosť.

Len v duchu prebehol rebríček životných rozhodnutí, ktoré ho viedli k tomu, že raňajkuje vedľa ponožiek cudzích ľudí

Vyrušil ho Antonov telefón. Na obrazovke sa zjavilo meno „Margita“.
Ignác znechutene pozrel.
„Tá kurva zas nemá prachy, a preto mu volá. Zas spí u iného,“ pomyslel si.
Nenávidel ju. Nenávidel ten pocit, keď počul, ako si do bytu vodí iných chlapov, ako keby Anton neexistoval. Ako keby nebol doma.
A potom – ráno – sa tvári, akoby sa nič nestalo.

Telefón prestal vibrovať. Anton sa ani nepohol.
Ignác sa pozrel na obrazovku, kde ešte stále svietilo meno Margita, pozrel sa na nehybného Antona a v duchu toto miesto preklial. A zrazu sa z kúpeľne ozval Nikolasov hlas…Hlasno si mrmlal tie svoje motivačné citáty z Instagramu. Vzduchom sa niesla para a aroma jeho sprchového gélu

Mal ho už plné zuby…jeho bezohľadnosti,jeho pseudofilozofických kecov z instagramu…Ignác si vzdychol a postavil sa z taburetky, a zamieril do izby. Vybral si čisté – aj keď deravé – spodky, čisté nohavice a košeľu a nahádzal ich do tašky k notebooku a papierom.
Keď prechádzal okolo kúpeľne, zastavil sa.
Z vnútra sa ozvalo:
„V živote počítaj peniaze, nie rany, ktoré dostávaš.“

Ignác prižmúril oči.
„Počítaj si peniaze niekde inde… a rany si spočítaš, keď ti už raz prijebem,“ zamrmlal takmer nepočuteľne, ale s o to väčšou pravdivosťou.

V tej chvíli sa rozhodol.
Dnes sa osprchuje v práci.

Možno tá kancelárska sprcha je až na treťom, možno smrdí savom…
Ale nie je tam Nikolas.
Ani Anton.
Ani Margita.
A ani Jožo a a ani Tereza a ani Tomáš…

Len voda. A kachličky,ticho a plač…

Šliapal po schodoch na tretie poschodie, spomenul na všetky tie dokumenty a knihy o hipisáckych komúnach.
Tie vysmiate fotografie na dekách…tie reči o láske, slobode a zdieľaní….

„Neexistuje že sa tam nehádali….“ „Však vlastne….tie komúny sa po čase aj tak rozpadli“. Pomyslel si…Nikdy by ho nenapadlo že po tridsiatke bude tak rád že si v kľude bude môcť umyť vlasy….Jeho kolegovia takéto problémy nemajú…
V kúte duše vedel, že si splnil ten prekliaty hipisácky sen…„ zasmial sa sám pre seba „vyhral si“.